Má naša práca vôbec zmysel?

Túto otázku si kladiem zakaždým, keď sa pozriem na človeka, ktorému sme s obrovskou námahou pomohli so sirotami.  

Človeka, ktorý sa nepoučil, hneď si zaobstaral ďalšie mačiatko - mačku a veselo množí ďalej. 

Vraj oni nikdy bez mačiek nebudú – veď kto by im chytal myši, a mačky vymrú ak oni nebudú množiť... 

S touto absurdnou logikou narážame na múr, cez ktorý nevieme prejsť.

Všetci sa čudujeme odkiaľ sú túlavé mačky. Pravda je však taká, že za tento stav môžu v prvom rade nezodpovední majitelia mačiek - množitelia. 

Ak sa im mačiatka nepodarí porozdávať, jednoducho ich nechajú rozliezť sa po dedine a meste. Sú aj takí, ktorí sa ani neunúvajú mačiatkam nájsť domovy. Práve z ich namnožených mačiatok sa potom stávajú tie zúbožené pouličné mačky nikoho. 

Každá jedna pouličná mačka mala niekedy svojho majiteľa – množiteľa, človeka, ktorý neustále porušuje zákon.

Scenár, ktorý prežívame u nás v okolí Starej Ľubovne, Bardejova, či Sabinova, sa opakuje ako cez kopírku.

Mentalita, egoizmus týchto ľudí je všade rovnaká. Vôbec sa nepoznajú, ale ich prístup k ich mačiatkam, ktorým auto zrazilo mamu ( ich nezodpovednosťou ), alebo jednoducho zmizla ( ani nevedia kam ) je všade rovnaký. 

Píšem tieto riadky a po tvári mi tečú slzy. Ruky sa mi trasú od nekonečnej únavy, ktorú už nedokážem skryť. Odkedy sa venujem záchrane zvierat, stres je môj každodenný spoločník. Ubíjajúci strach o ich krehké životy ma zviera zvnútra, bolesť žalúdka ma neopúšťa ani cez deň a už celé týždne som nespala viac ako dve hodiny v kuse.

Kým vy v kľude spíte celú noc, ja sedím v tme na studenej podlahe. Na hrudi mi dýcha maličký uzlíček bez matky. V noci držím striekačku s mliekom a prajem si, aby toto mačiatko dožilo rána. Maličké mačiatka, ktoré mi ich vlastný majiteľ bez kúska hanby doniesol a nechal na pleciach, sa stali mojím celým svetom. No moje sily slabnú. 

Kde zostala tá láska k človeku a živému zvieraťu, o ktorej každú nedeľu hovoríme v kostoloch ?

Najviac zo všetkého ma v hĺbke duše bolí jeden obrovský kontrast. Ľudia, ktorí nám tieto mačiatka hádžu na krk, nevynechajú ani jednu svätú omšu v nedeľu, či sviatok. V kostolných laviciach s pokorou zopnú ruky. Počúvajú o láske k blížnemu, o milosrdenstve a o ochrane slabších.

No pýtam sa so zlomeným srdcom – kde táto láska v skutočnosti je? Kde zostal súcit, keď sa zavrú dvere kostola?

Ako sa dá spojiť viera v Boha s vedomým rozhodnutím odmietnuť kastráciu, nechať mačku rodiť do vysilenia a potom sa tváriť, že jej utrpenie nie je naša vec?

Zvieratá predsa necítia bolesť inak ako my. Aj ich to bolí. 

Krvavá škvrna na ceste a tiché mňaukanie v stodole

Príde deň, kedy voľne pustenú mačku zrazí auto. Zostane po nej len ticho na asfalte a v stodole 4, 6, 8 slepých, hladných mačiatok.

V tej sekunde ide všetka hrdosť majiteľa bokom. Rýchlo vedia nájsť kontakt na útulok, alebo občianske združenie.

Telefóny nám zvonia aj neskoro v noci: "Ostali mi v stodole mačiatka bez matky, už dva dni tam plačú, mama sa nevrátila, nevieme kde je, asi ju zrazilo auto. Kam vám ich mám priniesť ? My sa o ne nemôžeme a ani nevieme starať. Chodíme do roboty, cez víkend ideme na dovolenku, nemáme na to čas! Akože ich nemôžete zobrať ? Načo potom ste ? Načo máte OZ ?"

Počúvam tie slová a v hrdle mám hrču. Vy chodíte do práce? Vy si balíte kufre? No lebo my, dobrovoľníci, prácu nemáme? My účty neplatíme? Žijeme snáď z čistého vzduchu, alebo z lásky k vašim mačiatkam?

Milý majitelia - množitelia chceme vám pripomenúť, že my túto prácu robíme úplne zadarmo, popri vlastných zamestnaniach, na úkor zdravia a našich rodín.

Ale naše svedomie nám nedovolí nechať ich umrieť, preto sa veľa krát o tie vaše namnožené mačiatka staráme, aj keď by ste mali práve vy prevziať zodpovednosť a naučiť sa, ako sa o také mačiatka postarať, keďže mamu aj počas materstva púšťate na ulicu!

Slovenská legislatíva hovorí jasne.

Podľa Zákona o veterinárnej starostlivosti
č. 39/2007 Z. z. má každý majiteľ právnu povinnosť zabezpečiť zvieraťu primerané podmienky, ochranu pred únikom, potrebnú veterinárnu starostlivosť a predchádzať nekontrolovanému množeniu. Každý majiteľ nesie za svoje zviera plnú právnu a finančnú zodpovednosť.

§ 22 Ochrana zvierat

(1) Vlastník zvieraťa alebo držiteľ zvieraťa je povinný pri chove zvieraťa alebo držaní zvieraťa zabezpečiť jeho ochranu a pohodu, ktorou sa rozumie dosiahnutie takého vzťahu medzi prostredím a každým individuálnym zvieraťom, ktorý s ohľadom na druh zvieraťa, stupeň jeho vývoja, prispôsobenia sa a domestikácie zaručí jeho dobrý zdravotný stav.

c)kŕmenie, napájanie, podávanie liekov, veterinárnych liekov a veterinárnych prípravkov

j)ochranu spoločenských zvierat 

(2) Zakazuje sa týranie zvieraťa, ktorým je každé konanie okrem odôvodneného zdravotného a schváleného postupového dôvodu, ktorým sa: 

m) opustí zviera s úmyslom zbaviť sa ho 

n) zviera chová v nevhodných podmienkach alebo tak, že si zviera samé spôsobuje utrpenie a bolesť alebo si zvieratá spôsobujú utrpenie a bolesť navzájom

(8) Držiteľ zvieraťa je povinný zabezpečiť opatrenia na zabránenie úniku zvieraťa, jeho neplánovaného rozmnožovania alebo nežiaduceho rozmnožovania. Ak dôjde k úniku zvieraťa z farmového chovu, je držiteľ zvieraťa povinný túto skutočnosť bezodkladne oznámiť užívateľovi poľovného revíru, do ktorého zviera uniklo a orgánu štátnej správy poľovníctva a do desiatich dní zabezpečiť jeho odchyt. 

Prispieť aspoň pár eur na mlieko či veterinára pre ich vlastné mačiatka?

Odpoveďou je často len chladné ticho. Títo ľudia nikdy nedajú ani cent na starostlivosť, alebo krmivo.

My v slzách zachraňujeme, oni odchádzajú s ľahkým srdcom. Zodpovednosť prehodia na nás a odídu. Pre nás však nastávajú týždne nocí keď sa poriadne nevyspíme a vstávanie každé dve hodiny. Neviete si predstaviť tú bolesť, keď vám malé mačiatko umiera priamo v dlaniach a vy mu nedokážete pomôcť.

Plačeme nad nimi, prosíme ich, aby žili. Míňame stovky eur z vlastných rodinných rozpočtov, a darov dobrých ľudí, len aby sme ich vrátili späť do života. 

Vypiplané, zaočkované a zdravé.

A potom, keď mačiatka prežijú, zazvoní telefón, alebo príde správa. Na druhej strane stojí ten istý človek. Bez kúska hanby, bez jediného "ďakujem" povie: "Chceli by sme si prísť vybrať nejaké mačiatko na pamiatku po mame, ona bola dobrá lovkyňa myší, tak nech máme za ňu náhradu..." 

V tej chvíli sa mi zrúti svet. Berú nás len ako bezplatný servis, ktorý im pripravil živý nástroj na chytanie myší. Naša odpoveď je pevná: Mačiatko do takých podmienok, kde do týždňa môže prísť o život a kde si jeho život nevážia nedávame... Pre nás je to živá duša, nie spotrebný tovar. Mačiatko bude adoptované, len do zodpovednej rodiny. 

Kolobeh, ktorý trhá srdce

Najsmutnejšie je, čo nasleduje. Žiadne zamyslenie nad sebou a svojim konaním a postojom.

Urazia sa, bleskovo si zaobstarajú ďalšie mačiatko, od suseda, od známej ... zase nekastrujú a celý ten krutý kolobeh, plný krvi na cestách a umierajúcich mačiatok, točia bez výčitiek znova.

Sme nesmierne unavení. Sme zúfalí.

Chcem vás len z celého srdca poprosiť: prejavte tú lásku a súcit, o ktorých tak krásne hovoríte v kostoloch, aj v reálnom živote. Pozrite sa na tie zvieratá ako na živé tvory, ktoré cítia hlad, strach a bolesť.

Kastrujte, zabezpečujte svoje dvory a preberte zodpovednosť za svoje vlastné zvieratá. Mať zviera nie je povinnosť. Ak ho chcete, tak sa aj starajte !

My, dobrovoľníci, tu nie sme nato, aby sme doplácali na vašu ľahostajnosť svojím vlastným podlomeným zdravím.

Zdieľajte tento článok.

Pomôžte nám šíriť osvetu, aby ľudské srdcia na našich dedinách a v našich mestách konečne zmäkli.