Nemôžem si ho vziať domov. Ale nechcem ho tu nechať. Prosím, pomôžte mu.

Dnes by som chcela otvoriť tému, ktorá ma už dlhšie trápi. 

Tému, o ktorej možno nie je jednoduché hovoriť, ale pretože sa s ňou od vzniku nášho OZ stretávame veľmi často, myslím si, že je potrebné hovoriť o nej nahlas. 

Na zvieratách mi veľmi záleží. 

Ale rovnako mi záleží aj na deťoch a mladých ľuďoch – na ich empatii, citlivosti, dôvere a na tom, akých ľudí z nich raz vychováme. 

A práve preto ma bolí, keď nám príde správa od mladého človeka, ktorý našiel zviera v núdzi a namiesto toho, aby išiel za mamou alebo otcom, napíše nám: 

"Nemôžem si ho vziať domov. Ale nechcem ho tu nechať. Prosím, pomôžte mu."

Od kedy máme naše OZ, prišlo nám už množstvo podobných správ. 

Mladí ľudia nájdu na ulici mačiatko. Chcú mu pomôcť. Nevedia, čo robiť, a tak hľadajú pomoc u nás, pretože doma sa s tým zdôveriť nemôžu. Niekedy sa boja s mačiatkom vôbec ukázať. 

Píšu nám aj vtedy, keď sa ich babke alebo dedkovi narodia mačiatka, pretože sa boja, že ich utopia, zabijú alebo sa ich inak zbavia. 

Sú bezradní. Chcú tým zvieratám pomôcť, ale sami nevedia ako. A niektorí sa nám aj priznajú, že zvieratá zachraňujú potajomky, aby sa o tom ich rodina nedozvedela. 

Robili to ako deti. A robia to aj dnes ako tínedžeri. 

A ja sa pri tom musím pýtať: 

Uvedomujeme si vôbec, čo sa v tej chvíli deje v hlave a v srdci toho dieťaťa / mladého človeka ? 

Vidí malé, vystrašené, hladné mačiatko. Vidí, že potrebuje pomoc. Je mu ho ľúto. Chce niečo urobiť. Ale zároveň vie, že ak sa obráti na rodiča, môže prísť krik, zákaz, výsmech, ponižovanie alebo trest.

 A tak radšej napíše cudziemu človeku. Mladý človek sa bojí vlastného rodiča preto, že chce pomôcť bezbrannému tvorovi. Nie preto, že urobil niečo zlé. Nie preto, že niekomu ublížil. 

Chce zachrániť život.

A napriek tomu sa môže naučiť, že jeho súcit prináša problémy. 

Že pomoc je dôvodom na konflikt. 

Že dobré veci je bezpečnejšie robiť potajomky. 

A toto by nás, dospelých, malo zastaviť. Pretože tu už nejde iba o mačku. 

Ide o dôveru medzi rodičom a dieťaťom.

Ak vaše dieťa potrebuje pomoc a radšej napíše úplne cudziemu človeku než vám, skúste si položiť otázku: 

Prečo sa moje dieťa bojí prísť za mnou?

Nemusíte dovoliť, aby každé zviera skončilo u vás doma. Nemusíte zachrániť všetkých. Môžete povedať nie a nastaviť hranice. 

Ale môžete povedať aj: 

"Domov si ho vziať nemôžeme, ale poďme spolu vymyslieť, ako mu pomôžeme."

To je obrovský rozdiel. 

Dieťa sa rodí s empatiou. Keď vidí slabšieho, chce ho chrániť. Keď vidí bolesť, chce ju zastaviť. Neučme ho, že cítiť je problém.

Mnohí z nás vyrastali v časoch, keď zviera bolo predovšetkým úžitkové. Mačka mala chytať myši, pes strážiť a keď už zviera nebolo užitočné, jeho život často stratil hodnotu. Možno ste tak boli vychovaní. Ale nemusíte tak vychovávať aj svoje deti. 

To, že sa niečo robilo kedysi, ešte neznamená, že to musíme odovzdať ďalšej generácii. 

Môžeme ich naučiť, že slabšiemu sa pomáha. Že súcit nie je slabosť. Že život má hodnotu. 

A možno raz nebudete najviac hrdí na ich známky, peniaze ani úspechy. 

Možno budete najviac hrdí na to, že si aj napriek tomuto svetu zachovali dobré srdce. 

A teraz by ma naozaj zaujímalo, ako ste to mali vy. 

Viedli vás rodičia odmalička k pomoci zvieratám a slabším? Alebo ste boli skôr učení, že "nechaj tak, niekto iný sa postará"? 

A čo vaše deti dnes? 

Podporujete ich, keď chcú pomôcť? 

Podeľte sa s nami o svoje skúsenosti.

Možno práve váš príbeh niekomu otvorí oči a pomôže mu pochopiť, že niekedy nepotrebujeme deti učiť, aby boli menej citlivé. 

Potrebujeme ich naučiť, že ich citlivosť má v tomto svete svoje miesto.